Prechod na navigáciu Hlavné menu
Domaniža

Vznik obce, listiny

Počiatky obce siahajú do mladšej doby bronzovej. Dokazujú to stopy osídlenia v tunajšej lokalite. Nie sú však v intraviláne terajšej obce, ale smerom na západ v oblasti "Lazy a Brezne", Na priliehajúcej hore Jelchová sa spomína drevený hrad. K tejto lokalite sa dá i dnes dostať "cestou" popod Stráň s vyústením na začiatku kotliny medzi lokalitami Mažiar a Súkenická. Tam sa totiž nachádzajú vykopávky črepov, grafitových nádob na tavenie kovu, rúd a pod.

                                  

Podrobnejší prieskum by nám v tomto smere mnohé objasnil. Dnes je úplne isté, že prvé osídlenie bolo v tejto časti a bolo to skôr, než bol postavený domanižský hrad na Skalke. V podhradí neskôr vyrástla i obec Domanyz. Bolo to však skôr, ako tu stál kostol. Názov tohoto prapôvodného osídlenia nevieme.Podľa nálezov sa však datuje až do IX. storočia, teda do doby Veľkomoravskej ríše, ale je možné, že i skoršie. História obce, ktorá je nám známa najmä od stredoveku, je úzko spätá s postavením hradu na Skalke a postavením kostola. Presné začiatky osídľovania môžeme bezpečne určiť do 11.-12. storočia, kedy tu už bolo slovanské sídlo, ktoré sa v prvej písomnej zmienke z roku 1268 nazýva Domanysa. V tejto dobe už tu bol i kostol, fara a kňaz menom Godislav. V správe sa doslova píše: Godislav, sacerdos de Domanysa. t.j. Godislav, farár z Domaniže. Takto nám to podáva prvá známa cirkevná vizitácia. Keď sa zamyslíme nad touto kratučkou vetou, musíme uznať nasledovné: a/ Že v tejto dobe pravdepodobne jestvovalo slovanské sídlisko, čo jasne dosvedčuje i slovanské meno farára - Godislav. b/ V správe sa spomína iba kostol. Kto ho dal postaviť? Chudobný ľud? Ťažko. Ale istotne majiteľ domanižského hradu a miestny zemepán. c/ To všetko ale znamená, že už v roku 1268 tu už stál i hrad, že sídlisko už malo pevnú organizáciu, že spomínaný rok 1268 nebol začiatkom, ale pokračovateľom života, ktorý sa organizoval dávno predtým. A tak my si teraz v roku 1998 pripomíname iba výročie prvej písomnej správy o našej obci. Ďalšiu správu máme z rokov 1332 - 1337, tiež z cirkevnej vizitácie, ktorú vo farnosti vykonal Raymundus de Bonofato. Tento zaznačil do zápisu i meno vtedajšieho farára, ktorý sa menoval Mikuláš. Píše : Nikolaus de Domanis plebanus Loci, t.j. Mikuláš z Domaniže, miestny farár. A v správe z roku 1339 sa spomína Domaniža ako Possesio Domanisa, t.j. Usadlosť Domaniža. Iná správa o kostole v Domaniži je z roku 1376. Obec vtedy patrila pod správu Bystrického panstva a podiel na richtárskych právach v obci mali domanižské rodiny Sádeckých, Briestenských, Tarasových a Snopkových. V 14. storočí prešla obec na zákupné právo. Pre obec je 16. storočie bohaté na udalosti. Panovník Ferdinand I. (1556 -1564) daroval Domanižu 2. novembra 1559 svojmu tajomníkovi a radcovi, pätikostolskému biskupovi Jurajovi Draškovičovi, jeho bratom a ich Erb Domaniže potomkom. Súčasne udelil obci právo na dva výročné jarmoky do roka a týždenné trhy na spôsob iných miest a mestečiek. Okrem toho udelil obci právo používať pri pečatení zelený vosk a ako erb určil jednoduchý štít, v ktorom sa z tečúcej vody vynára polovičný grif. Je to svojím spôsobom výnimočná záležitosť, lebo takéto práva sa udeľovali iba mestečkám. Domaniža sa v spomínanej listine cituje len ako obec (possessio). Veď ešte v roku 1598 tu stálo iba 50 domov. 

 

Boli dve Domaniže?

Cenným zdrojom informácií pre opisy uložené v okresnom archíve boli rôzne rodinné archívy uložené mimo nášho územia. Sú v mnohom zaujímavé. Tak v kronike rodín "Szadeczky Kardos Sandos" sa uvádza rok 1376 "advocatia ville nagy", obec Veľká Domaniža. Predpokladáme, že pomenovanie "Veľká" znamenalo odlíšenie od inej usadlosti rovnakého mena od Domaniže druhej, nachádzajúcej sa pravdepodobne mimo hlavnej časti obce. Táto sa snáď nachádzala v Brezných, kde sa aj v novších dobách našli zreteľné stopy po osídlení. Podľa ústneho podania bola práve tam pôvodná Domaniža, podľa niektorých zvaná Domanižka. Túto domnienku by potvrdzoval aj záznam z roku 1498, kde sa uvádza názov "Kyss Domanisa" -Malá Domaniža. Kardošova Vieska je uvádzaná ako "alio vero nomine Wazka" -majer Váska.3 Domanižská Lehota " Domanis- Lehota" je spomínaná ako "Knezwo Lhota" - Kňazova Lehota, Podobne ako iné obce bola príslušenstvom panstva Bystrického hradu.


Listiny o Domaniži

1. Najstaršou pôvodnou listinou zaoberajúcou sa obcou Domaniža priamo, je darovacia listina. Domanižu ako súčasť majetku Bystrického hradu daroval Ferdinand I. (1526 - 1564) Jurajovi Dražkovičovi, biskupovi v Pätikostolí v Maďarsku. Je z 2. novembra 1559, podpísaná Mikulášom Oláhom, arcibiskupom Ostrihomským. Citujeme: "Na žiadosť nášho verného a ctihodného Georgija Dražkovith, vysväteného biskupa v Pälikostoli, zároveň nášho tajomníka a radcu, darovali sme obec (Possesio) Domanižu i s príslušenstvom v Župe Trenčianskej do jeho osobného vlastníctva i so všetkými právami".

2. Druhou listinou písanou na Pergamene uchovanou v pôvodnom stave v okresnom archíve, je donačná (darovacia) listina z 8. mája 1652. Vydal ju Ferdinand III. (1637 - 1657) v 16. roku svojho panovania. Doslovné znenie: "Na žiadosť nášho verného a vznešeného radcu grófa Wolfganga Esterházyho z Galanty, taktiež zo strany poddaných a všetkých ostatných obyvateľov bývajúcich v obci Domaniža,... v Župe Trenčianskej, prednesená bola ich žiadosť nášmu panovníkovi, ktorý potvrdzuje a rozširuje ich práva nedeľné a jarmočné doteraz užívané, tak pre osoh obyvateľov a celého okolia, ako aj pre úžitok nášho kráľovstva Uhorského."

3. Nemenej zaujímavou listinou písanou na dvojhárku papiera v slovenčine je žiadosť obce o znovu potvrdení privilégií z minulosti, adresovanú cisárskemu dvoru. V obsiahlom liste sa dočítame, že si obec na zaplatenie mastného poplatku pre cisársky dvor za vystavenie odpisu požičala r. 1773 tristo sedem zlatých, ktoré sa zaviazala ročne splácať za vystavenie odpisu svojich práv. Od miestneho farára Joannes Gosbergera si obec požičala 107 rýnskych zlatých, od rodiny Joannes Kardošovskej 200 rýn. zlatých. Žiadosť podpísali: richtár Andrej Marko, Mikuláš Augustín Horný (notár). Z ostatných mien aspoň niektoré: Majerčík, Haviar, Georg. Augustín Dolný, Pavlovič, Lednický a iní.

Listina z 10. septembra 1773 vydaná Máriou Teréziou (1740 -1780), cisárovnou v 33. roku panovania a vystavená vznešeným pánom grófom F. Esterházym, rytierom zlatého rúna a Veľkého kríža, je tohto znenia: "Vzhľadom na prosbu občanov mestečka Domaniža v Župe Trenčianskej i vzhľadom na privilégia niekdajšieho kráľa a cisára Ferdinanda III. potvrdzujem a rozširujem tieto na vykonávanie 7 jarmokov do roka aj s ich právami."


Domanižská Lehota

Obec sa spomína v roku 1471. Patrila domanižskej fare. Z portálnych súpisov sa dozvedáme, že v roku 1784 obec mala 76 obyvateľov, 11 domov a 11 rodín. Keď sa písal rok 1828 to už bolo 12 domov a 144 obyvateľov. O niekoľko rokov neskôr (1851) už len 66 obyvateľov. V roku 1998 mala Domanižská Lehota 89 obyvateľov, z toho 19 detí do 14 rokov. Začiatkom 20. storočia bola pričlenená k Domaniži. V obci bol kameňolom. Prvá pečať Domanižskej Lehoty pochádza pravdepodobne z roku 1784. V obrazovom poli je muž s poľnohospodárskym nástrojom (motyka ?) preloženým cez plece a klobúkom na hlave, kráča vľavo. Kolopis: SIGIL(LUM).. P(OSSESIONIS) LEHOTA - PLE(BANI) : Druhá pečať použitá v roku 1872 má v obrazovom poli nepravidelnú hviezdicu, neod-delenú od kolopisu. Kolopis: Plebani Lehota:. Ide o pomerne primitívnu prácu.

Pečať Domanižskej Lehoty z roku 1872

Pečať Domanižskej Lehoty z roku 1872

 

Kardošova Vieska

Kardošova Vieska bola spočiatku vo vlastníctve hradného panstva Považská Bystrica, neskôr sa stala majetkom zemianskych rodín Snopkovcov, Pupákovcov, Kardošovcov a Galovičovcov. V roku 1784 nachádzame v zozname zemianskych rodín 7 rodín Kardošovcov: Kardoš, Kardoš alias Osvalda, Kardoš alias Jančich, Kardoš alias Hlinický, Kardoš alias Krištofech, Kardoš alias Lacovjech, Kardoš alias Veselický. V roku 1598 stáli v Kardošovej Vieske iba dva domy, 1784 tu žilo 102 obyvateľov, 1890 už 143 obyvateľov. V roku 1998 mala Kardošova Vieska 140 obyvateľov, z toho 25 detí do 14 rokov. Pečať z roku 1870 Použitie prvej pečate Kardošovej Viesky je zistiteľné v rokoch 1870 - 1875. V obrazovom poli je pravdepodobne motív erbu rodín Kardoš - Sádecký. Pečať nemá kolopis. Druhá pečať opakuje motív v obrazovom poli. Kolopis: KARDOSS - WASZKA KÔZSEG PECSÉTJE.

Pečať Kardošovej Viesky z roku 1870

Pečať Kardošovej Viesky z roku 1870


 

webygroup

dnes je: 19.10.2017

meniny má: Kristián


2354457

Úvodná stránka