Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Domaniža

Povesť o hrade

Povesť o domanižskom hrade

Gejza Sádecký

Domanižský hrad už nejestvuje. Na jeho mieste stojí nová škola. Niet pamätníkov, čo ho videli stáť. Zachovala sa len dobová rytina van Nypoorta z roku 1686, približujúca jeho vzhľad. Ale pre nás je dôležité, že sa zachovala povesť, ktorá hovorí viac o jeho vzniku a osude. Boli to neisté a zlé časy, keď sa syn grófa Draškoviča kdesi v Pätikostolí oženil s pôvabnou a krehkou Jasnou. Kráska s čiernymi očami a južanským temperamentom ho natrvalo očarila a bol pre ňu ochotný urobiť čokoľvek, len aby bola spokojná. Otcove dolnozemské panstvá, zámky a kaštiele, kde sa v tom čase s rodičmi zdržiaval, boli v neustálom ohrození od Turkov. Preto s nadšením privítal otcove rozhodnutie, venovať mu mestečko Domanižu na hornom Považí spolu s priľahlým panstvom. O čo sa viac potešil novému panstvu mladý pán, o to bola nešťastnejšia pekná Jasná. Tej, naučenej žiť veselým až rozpustilým spôsobom života vo veľkých mestách, sa neveľmi chcelo odísť kamsi do hôr len preto, že je to tam bezpečnejšie. Nakoniec ju manžel a vidina samostatnej panej presvedčili o tom, že bude lepšie na novom. Ale ani v Dornaniži nebol dlho pokoj. Časté výjazdy Turkov za lupom hore Považím vyľakali tamojších zemepánov i poddaných. Ľudia z dedín utekali, hľadali útočište za hradbami miest alebo múrmi hradov. Kde nebolo jedno ani druhé, zostala len možnosť úteku do horských dolín a úkrytu v hustých lesoch. Aj po porážke Turkov sa po krajine ďalej šírili nepokoje. Povstalecké hajdúske vojská, ktorých súčasťou boli aj turecké a tatárske oddiely sa dostali až do hornatých oblastí stredného Slovenska a ohrozovali i domanižské panstvo. Keď prenikli z Turca do Rajeckej doliny, ani záseky na cestách nezabránili lúpežným hordám, aby horskými cestami neprenikli od Fačkova cez Domanižu späť na Považie. Mladí Draškovičovci sa vtedy uchýlili na Lietavský hrad, kde sa zachraňoval aj mocný pán bytčianskeho zámku - Turzo. Domáci obyvatelia sa ukryli v Lazoch a pod Stranou, kam odohnali i dobytok. Menej početná skupinka vystráchaných domorodcov sa skryla v domanižskom kostolíku, kde zotrvali v modlitbách nádeje s miestnym farárom. Keď bandy lúpežných povstalcov a žoldnierov po vylúpení Bytče odtiahli dolu Považím, rozhodol sa majiteľ Domaniže na naliehanie svojej rodiny a richtára, postaviť podľa vzoru bohatých zemepánov hrad. Rozhodnutie ho priviedlo za kamenárskymi majstrami do Hričova a Kotešovej, ktorí ako slobodníci mali čas venovať sa svojej staviteľskej práci. Rozkreslený plán hradu odobrila celá rodinná rada. Tak isto vybrané miesto pre stavbu, naproti kostolu, na vyvýšenom mieste zvanom Skalka. Popod Skalku viedla cesta k Malej Domaniži, pokračujúcej až do Rajca. Zanedlho sa stavba rozbehla na plné obrátky. Z Kňazovej Lehoty vozili kamenné kvádre do základov, z Blatnice dlhé klady na zrubovú časť. V Lazoch pálili v peciach vápno. Do jesene boli vy-murované základy a časť sklepenía. Tesári priamo na stavenisku kresali a ukladali dlhočizné kmene, aby boli hotové, keď sa otvorí jar a stavba bude pokračovať. Do roboty bolo zapojené celé okolie. Volské záprahy na vŕzgajúcich vozoch dovážali piesok, tesárom dosky, kováčovi uhlie a železo. Cez zimu bolo treba nakovať klince, kliny, pánty, kľučky. Majstri od dreva zhotovovali okenné rámy, časti nábytku a kresali ťažké zárubne dverí. V neďalekom Rajci vypracúvali diviačie, jelenie a baranie kože na zakrytie podlahy a na lavice. Práce ustali len cez žatvu, keď dozrievalo žito na Nive a počas jesenných poľných prác. Do troch rokov hrad stál. Aj keď malý, ale predsa len hrad. So všetkým, čo k nemu patrilo. Na vyvýšenom kamennom podpivničení sa hrdo vypínala do výšky troch podlaží drevená zrubová stavba zvonku krytá doskami. V murovanej časti boli miestnosti pre zásoby potravín, maštaľ pre kone, miesto pre panský kočiar a ľahkú bričku. Našlo sa miesto aj pre pár kravičiek a samozrejme pre čeľaď a po-sluhu v kuchyni a v panských izbách. Hrad pôsobil už na pohľad masívnym dojmom a bol dobre viditeľný zo všetkých strán. Strohé zariadenie bolo prispôsobené spôsobu života panstva na vidieku. Pec, kamenný kozub bol v hlavnej miestnosti na prvom podlaží, kde trónil dlhý hodovací stôl, po bokoch s lavicami z červeného smreku a stoličky s vysokými operadla-mi, pokryté kožušinami. Nič už nebránilo majiteľom privítať na novom bydle urodzených hostí z najbližšieho okolia ale aj z Pešti, Pätikostolia a Kišmártoňu, kde sa predtým zdržiavali na otcových majetkoch. Nechýbala dobrá pijatika, víno, pivo a mäso zo všetkého čo behalo, lietalo a plávalo. Pandúri a služobníctvo sa mohli pri nosení mís s jedlom od úslužnosti pretrhnúť.
Pozvané panstvo bolo spokojné. Po niekoľkodňovom hodovaní prví odchádzali hostia z Bytče a Lietavy, za nimi zo Súľova a poslední čo boli najbližšie - z Považského hradu. Unavený a nevyspaný gróf po odchode hostí sa z najvyššie položených okien kochal pohľadom na mestečko s domami rozhodenými okolo cesty a potoka. Bol spokojný so svojím dielom. Majstrov povyplácal a odmenil i robotníkov z okolitých dedín. Stavba ho nevyšla draho. Je pravda, že hrad nie je celý murovaný, ale keď sa vyvaruje požiaru, odolá aj menšiemu obliehaniu a konečne sa aj jeho manželka bude tu, na jeho panstve cítiť bezpečne a nebude ju to ťahať preč. No nestalo sa tak. Jasná k hradu neprilnula. Keď padla zmienka pocitu bezpečnosti, našla si nové výhovorky: bývajú tu veľké zimy, je to ďaleko od Kišmártoňa i Pätikostolia, kde mala priateľky. A napokon - najväčšia prekážka - aj do kostola chce chodiť častejšie, ale veruže sa ráno a večer bojí chodiť na okolo po ceste alebo chodníkom dolu krížom cez riečku. Čo by neurobil milujúci manžel pre svoju najdrahšiu! Najmä ak je láskou slepý a nezbadá, že staré známosti mladej panej neskončili a že návštevy i poslovia na koňoch nejednu podkovu zodrali na ceste dolu Považím k Dunaju a naspäť. Narýchlo teda pozháňal tesárov a krátko im vysvetlil: - Chcem chodník z hradu, priamo do kostola, aby sa naň dalo vyjsť len odtiaľto. A musí byť bezpečný, aby sa manželka, keď pôjde na bohoslužby, nemusela predierať pomedzi nejakých sedliakov a báť sa, že ju niekto prepadne! - Hm, hm, hm... - pohútal majster tesár a pokrútil si hlavou, keď očami zmeral vzdialenosť zo Skalky ku kostolu, -bude to Po chvíli uvažovania sa nesmelo ozval: - Pán gróf, a čo tak urobiť lávku vo vzduchu? ... Bola by na stĺpoch a po nich by saveru nik nevyškriabal!Gróf si ho najskôr nedôverčivo premeral a potom na návrh pristal: - Dobre, zajtra si povedzte aké drevo a čo iné k tomu potrebujete a už aj začnite stavať. 0 niekoľko dní sa začali ozývať dobre naostrené sekery tesárov a medzi Skalkou a kostolným vŕškom začali vyrastať dvojice štíhlych a vysokých kmeňov. Na túto alej otesaných kmeňov prikladali spojovacie drevá, nabíjali hrubé dosky a zároveň ťahali nevysoké zábradlie. Za niekoľko týždňov domácich i okolo idúcich ohúrila smelá konštrukcia drevenej lávky vychádzajúcej z podlažia na kamennej podmurovke hradu a končiacej na vŕšku pri kostole, naproti vchodu do sakristia. Lávka - či most do kostola ... Tak to tu ešte nebolo, - pohoršoval sa nad týmto svetským rozmarom miestny farár, obdivovali ju chudobní i zemani, domáci i z okolia. - Ľa, ako vypliešťajú okále! - rehotal sa obdivu ľudí mladý gróf. Nespokojná pani mohla bývať v bezpečí na hrade a bez obáv z prepadnutia zbojníckou čeliadkou, navštevovať bohoslužby aj vo večernom čase. Lávka sa pánovi hradu zapáčila. Z jej výšky raz za čas hádzal na cestu pod Skalkou za priehrštie drobných a zabával sa na tom, ako sa deti v prachu kudlili a naťahovali za vlasy v súboji o kovové mince. - Tu máte, nažerte sa, vy žobrota sedliacka! - smial sa a zhadzoval ďalšie mince do pľacu. Neboli to však peniaze dávané z lásky. Skôr boli prejavom panskej pýchy a povýšenosti, ktorú nezakrýval ani vtedy, keď sedel na boku pred oltárom, v lavici vyhradenej pre jeho rodinu. Za zlobou a nadradenosťou sa však skrývalo trápenie Človeka, ktorý si nevedel rady s vlastnou ženou. Lebo tá sa za pár rokov rýchle najedia hradu, lávky do kostola i osobitnej lavice v kostole. Horúca krv južanky, odchovanej plesovými sezónami v Pešti a vo Viedni, jej nedovolila žiť usadeným životom manželky zemepána na vidieku. Nepomohli prosby, zaklínanie ani kliatby manžela. Ba nepomáhal ani zákaz, že kočiar do Pätikostolia odíde s paňou len ak tá bude lietať, lebo brány zamkýnal gróf osobne a kľúče z rúk nikomu nevydal. Jedného dňa, keď jeho pani išla pred jeho očami lávkou do kostola a on sa pobral do Hodoňa s kumpánmi na poľovačku, odišla. Až večer sa dozvedel, že nebolo treba otvárať bránu na hrade, lebo pri kostole už čakal cudzí krytý kočiar a hneď s paňou odhrkotal dolu Považím, Dlho čakal zamĺknutý a zamračený pán na návrat svojej manželky. Nejaký čas sa utešoval: - Určite sa vráti. Nevydrží bezo mňa... a napokon - veď tu má všetko!- Prešli mesiace, rok, no Jasná sa na hrade neukázala. Len pútnici a kupci z dolných zemí donášali mladému grófovi správy, že ju videli vo viacerých mestách v bujarej spoločnosti roztatárených rytierov a zemepánov. Sám gróf sa už menej zdržiaval na svojom hrade a častejšie na majetkoch pri Dunaji. Honosná lávka chátrala, lebo od tej doby na ňu nik nevstúpil. pri jednom návrate Draškoviča do Domaniže ju v záchvate svetobôľu za krásnou Jasnou dal za cenu dreva rozobrať. Odišiel natrvalo na dolné zeme a hrad bez pána pustol a chátral. Po odchode služobníctva najprv z neho zmizla väčšia časť zariadenia a potom dielo skazy zavŕšil určite nie náhodný požiar. Drevená nadstavba mocného zrubu zhorela a kamenné prízemie postupne rozobrali obyvatelia Domaniže na stavbu svojich domov a hospodárskych stavísk. Nikto viac nepočul o mladom pánovi ani o jeho krásnej žene. Ktovie, či sa napokon predsa len nenašli a nezavŕšili svoje pozemské bytie v láske a porozumení aj bez domanižského hradu a pánskej lávky do kostola...


 

webygroup

dnes je: 17.9.2019

meniny má: Olympia

podrobný kalendár


3215766

Úvodná stránka